Keby som mala popísať posledný týždeň v nemocnici použijem slovné spojenie – časovaná bomba. Zúfalstvo z toľkého času stráveného tam sa na mne prejavovalo tým, že sa mi písať blog neskutočne nechcelo. Jediné, čo som chcela bolo byť aspoň na pár dní doma. Viac ma však stresovalo to, že ani v tomto som nemala istotu, či moje výsledky sú natoľko dobré aby som mohla ísť domov. Nakoniec sa mi krvotvorba upravila, aj keď hodnoty sú stále hraničné a v utorok mi bolo oznámené, že o dva dni môžem ísť domov. A práve to bola tá najlepšia správa, akú som za posledný mesiac počula.
Môj posledný víkend v nemocnici prebiehal klasicky – mala som krízu. V čase víkendu totiž v nemocnici všetko ide pomalšie. Všade je samé ticho a človeka to ešte viac frustruje. Sobota bola horšia, v tento deň ma zachránilo jedine to, že som si pozrela film Sviňa, ktorý ma myšlienkami priviedol úplne inde takže potom som už ani v konečnom dôsledku nervy nemala. Alebo práveže mala ale nie na to, že musím byť v nemocnici. Nedeľa už bola lepšia, nakoľko som mala vedomie, že víkend už končí a čoskoro ho mám za sebou. Celú nedeľu som pozerala seriál Modern Family, ktorý mám veľmi rada a vždy ma vytrhne z biedy.
V pondelok ráno som sa dozvedela, že ma v tento deň čaká sťahovanie. Bola som zvedavá, že kam a akých budem mať spolubývajúcich. BOLO TO PRESNE O DVE IZBY ĎALEJ A STÁLE SOM BOLA SAMA. Samota je zlá verte mi, síce máte súkromie ale keď ste mesiac zavretý v jednej izbe aj keď máte občasné vychádzky na ošetrenia, aj tak je to psychicky náročné. Spoločnosť by prospela.
Toto sťahovanie mi však aspoň zabilo čas. Balenie, vybaľovanie a zrazu je obed. Zvyšok dňa už preletel ani neviem ako.
Zvyšné dva dni utekali neskutočne pomaly, dokonca som odpočítavala hodiny, V stredu som však aspoň zabila čas online doučovaním z francúzštiny, pri ktorom som sa s mojou milou „žiačkou“ aj veľmi zasmiala. To dievčatko mi robí úprimnú radosť, keď sa niečo naučí.
Vo štvrtok prišiel ten deň. Ráno som vstala už o 6,00 aby som všetko stihla. Osprchovať sa, namaľovať sa a obliecť sa. Okolo 7,30 ma čakalo odobratie kostnej drene, z ktorého som mala celkom stres kvôli tomu, že to nie je zrovna najpríjemnejší zákrok. Našťastie pani doktorka je veľmi šikovná a dokonale mi miesto odberu umŕtvila takže bolesť bola nepatrná. Niežeby som si to užívala, ale čakala som, že to bude horšie. Teda aspoň moju prvú punkciu som prežívala oveľa horšie.
Po odbere kostnej drene, som sa začala dobaľovať. Hovorím dobaľovať preto, lebo keď som sa v utorok dozvedela, že o dva dni idem domov, zbalila som si už základ 😀 Bola to jednoducho neskutočná radosť.
Okolo 9,45 som sa konečne stretla pred oddelením s rodičmi a sestrou, s ktorými som bola po mesiaci. Objímanie a bozkávanie sme si odpustili vzhľadom na môj zdravotný stav a súčasnú situáciu súvisiacu s COVIDom. Ešte počkať na správu a šup šup domov.
Na obed som mala segedín, o ktorom som snívala už mesiac, následne som zjedla na olovrant zase segedín a na večeru toast. Cítim sa ako keby som mesiac nejedla. Večer som strávila v spoločnosti rodiny hraním spoločenských hier.
Teraz sedím, grgám ako prasa segedín zo včera a užívam si to, že som doma aspoň na pár dní. V podstate pre veľa ľudí samozrejmosť ale pre mňa vzácnosť.
Na raňajky som už mala čaj a ukludňovák nakoľko dnes ma čakajpú výsledky odberu kostnej drene a mám z toho stres. Od týchto výsledkov sa bude odvíjať ďalší postup liečby a dĺžka môjho budúceho pobytu v Národnom onkologickom ústave.
Idem si užívať moju rodinu, psa, jedlo a domov.
Pepik